Carl Rogers

Ak ste ochotní vstúpiť do jeho súkromného sveta a vidieť, ako sa mu javí život, bez akejkoľvek snahy hodnotiť, riskujete, že sa sami zmeníte.

Pri pozorovaní svojich klientov som oveľa lepšie pochopil tvorivých ľudí. El Greco si napríklad pri pohľade na niektoré zo svojich raných diel musel uvedomiť, že „dobrí maliari takto nemaľujú“. No akosi natoľko dôveroval vlastnému prežívaniu života, procesu bytia sebou samým, že mohol pokračovať vo vyjadrovaní svojho jedinečného vnímania. Akoby hovoril: „Dobrí umelci takto nemaľujú, ale ja maľujem takto.“ Alebo, ak prejdeme do inej oblasti, Ernest Hemingway si iste uvedomoval, že „dobrí spisovatelia takto nepíšu“. Šťastnou náhodou sa však vydal smerom k tomu, aby bol Hemingwayom, aby bol sám sebou, namiesto toho, aby sa riadil predstavou niekoho iného o tom, čo je dobrý spisovateľ. Einstein bol zjavne nezvyčajne ľahostajný k faktu, že dobrí fyzici nemysleli tak ako on. Namiesto toho, aby cúval pre svoju nedostatočnú akademickú prípravu vo fyzike, jednoducho sa vydal smerom k tomu, aby bol Einsteinom, aby myslel svoje vlastné myšlienky, aby bol taký skutočne a hlboko sebou samým, ako len mohol. Nejde o jav, ktorý sa vyskytuje len u umelcov či géniov. Znova a znova som u svojich klientov videl, ako sa jednoduchí ľudia stávajú významnými a tvorivými vo svojich vlastných oblastiach, keď si vypestovali väčšiu dôveru v procesy prebiehajúce v nich samých a odvážili sa cítiť svoje vlastné pocity, žiť podľa hodnôt, ktoré v sebe objavujú, a vyjadrovať sa svojím vlastným jedinečným spôsobom.

Rád o sebe uvažujem ako o tichom revolucionárovi.

Dospel som k presvedčeniu, že jediné učenie, ktoré výrazne ovplyvňuje správanie, je učenie, ktoré si človek sám objaví a osvojí.

V skutočnosti sa nemôžeš báť smrti, môžeš sa báť iba života.

Žijeme podľa vnímanej „mapy“, ktorá nikdy nie je samotnou skutočnosťou.

Som čoraz menej tvorom vplyvov, ktoré vo mne pôsobia mimo môjho vedomia, v ríši nevedomia. Čoraz viac som architektom seba samého. Som slobodný chcieť a voliť. Prijatím vlastnej jedinečnosti, svojho „bytia takým, aký som“, sa môžem stávať viac sám sebou, viac svojím potenciálom.

Čím viac dokážem udržať vzťah bez posudzovania a hodnotenia, tým viac to druhému človeku umožní dospieť k bodu, keď si uvedomí, že centrum hodnotenia, centrum zodpovednosti, spočíva v ňom samom.

Je pre mňa čoraz jednoduchšie prijať sám seba ako rozhodne nedokonalého človeka, ktorý zďaleka nefunguje vždy tak, ako by som chcel.

Naučil som sa, že moje celostné, organizmické vnímanie situácie je dôveryhodnejšie než môj rozum.