Carl Rogers

Netolerantný „pravý veriaci“ je hrozbou v každej oblasti, no tuším, že stopy tohto typu človeka nájde každý z nás sám v sebe.

Dospel som k presvedčeniu, že čím plnšie je človek pochopený a prijatý, tým viac má tendenciu odkladať falošné fasády, s ktorými čelil životu, a tým viac smeruje dopredu.

Chcem jasne povedať, že ide o poznatky, ktoré majú význam pre mňa. Neviem, či by platili aj pre vás. Nemám v úmysle predkladať ich ako návod pre nikoho iného. Zistil som však, že keď mi bol niekto ochotný povedať niečo o svojom vnútornom smerovaní, malo to pre mňa hodnotu – aj keby len v tom, že mi to pomohlo lepšie si uvedomiť, že moje smerovanie je iné.

Nechávam sa unášať vlastnou skúsenosťou smerom, ktorý sa zdá byť dopredu, k cieľom, ktoré dokážem definovať len hmlisto, zatiaľ čo sa snažím pochopiť aspoň súčasný význam tejto skúsenosti.

Verím, že aj naše najabstraktnejšie a najfilozofickejšie názory pramenia z intenzívne osobného základu.

Život je v tej najlepšej podobe plynulým, meniacim sa procesom, v ktorom nič nie je pevné.

Prijatie veľa neznamená, kým nezahŕňa porozumenie. Až keď pochopím pocity a myšlienky, ktoré sa vám zdajú tak hrozné, alebo také slabošské, alebo také sentimentálne, alebo také bizarné – až keď ich uvidím tak, ako ich vidíte vy, a prijmem ich aj vás, začnete sa cítiť naozaj slobodní preskúmať všetky skryté kúty a desivé zákutia svojej vnútornej, často pochovanej skúsenosti. Táto sloboda je dôležitou podmienkou vzťahu. Zahŕňa slobodu skúmať seba samého na vedomej aj nevedomej úrovni tak rýchlo, ako sa len odvážite vydať na túto nebezpečnú cestu. Zahŕňa tiež úplnú slobodu od akéhokoľvek morálneho či diagnostického hodnotenia, pretože všetky takéto hodnotenia sú podľa mňa vždy ohrozujúce. Vzťah, ktorý sa mi ukázal ako prospešný, sa teda vyznačuje istou priezračnosťou z mojej strany, v ktorej sú zjavné moje skutočné pocity; prijatím druhého človeka ako samostatnej osoby s vlastnou hodnotou; a hlbokým empatickým porozumením, ktoré mi umožňuje vidieť jeho súkromný svet jeho očami.

Namiesto pojmu „opravdivosť“ som niekedy používal slovo „kongruencia“. Mám tým na mysli, že keď je moje prežívanie prítomného okamihu obsiahnuté v mojom vedomí a keď je to, čo je v mojom vedomí, prítomné aj v mojej komunikácii, potom sa všetky tri tieto úrovne zhodujú, sú kongruentné. V takých chvíľach som integrovaný, celistvý, som úplne jeden celok. Väčšinu času, samozrejme, ako každý iný, prejavujem istú mieru nekongruencie. Naučil som sa však, že opravdivosť, autentickosť alebo kongruencia – nech už tomu dáte akékoľvek pomenovanie – je základným predpokladom tej najlepšej komunikácie.

Bol by som radšej, keby moje skúsenosti s komunikáciou mali rastúci účinok, na mňa aj na druhého, a rád by som sa vyhol takým komunikačným skúsenostiam, pri ktorých sa ja aj druhý človek cítime umenšení.

Zdá sa mi, že čokoľvek, čo možno naučiť druhého, je pomerne bezvýznamné a má malý alebo žiadny podstatný vplyv na správanie.