Susan Cainová

Nevedomky sme deti naučili klam - že veci majú byť celistvé; že skutočný život je vtedy, keď sa všetko darí; že sklamanie, choroba a muchy na pikniku sú len odbočkami z hlavnej cesty.

Žiť v horkosladkom stave, s intenzívnym vedomím krehkosti života a bolesti odlúčenia, je podceňovanou silou a neočakávanou cestou k múdrosti, radosti a najmä k spolupatričnosti.

Naša ťažkosť prijať pominuteľnosť je jadrom ľudského utrpenia.

Myslíme si, že túžime po večnom živote, no možno v skutočnosti túžime po dokonalej a bezpodmienečnej láske; po svete, v ktorom si levy naozaj ľahnú vedľa jahniat; po svete bez hladomorov a povodní, koncentračných táborov a gulagov; po svete, v ktorom vyrastieme a budeme milovať druhých rovnako bezhranične nadšene, ako sme kedysi milovali svojich rodičov; po svete, v ktorom sme navždy zbožňovaní ako drahocenné dieťa; po svete postavenom na celkom inej logike než tej našej, v ktorom život nemusí požierať život, aby prežil.

"Expresívne písanie" nás povzbudzuje vnímať vlastné nešťastia nie ako chyby, ktoré nás robia nespôsobilými pre svetský úspech (či nebeskú spásu), ale ako semienka nášho rastu.

Ako sa mohol národ založený na toľkom žiali premeniť na kultúru povinného úsmevu?

Tie najvyššie stavy - úžasu a radosti, úžitku a lásky, zmyslu a tvorivosti - vyvierajú práve z tejto horkosladkej podstaty skutočnosti. Prežívame ich nie preto, že by bol život dokonalý, ale práve preto, že dokonalý nie je.

Nejde o to, že bolesť sa rovná umeniu. Ide o to, že tvorivosť má silu pozrieť sa bolesti do očí a rozhodnúť sa premeniť ju na niečo lepšie. Túžba premeniť bolesť na krásu je jedným z najväčších hnacích motorov umeleckého prejavu.

Nech je bolesť, ktorej sa nedokážete zbaviť, akákoľvek, premeňte ju na svoj tvorivý dar.

Máme radi tie umelecké formy, ktoré vyjadrujú našu túžbu po spojení a po dokonalejšom a krajšom svete.