Susan Cainová

Miesto, kde trpíte, je to isté miesto, kde sa zaväzujete konať.

Tyrania pozitivity je kultúrny odkaz, ktorý dostávame všetci - že nech sa deje čokoľvek, máme si nasadiť šťastnú tvár, mali by sme sa cez to prehrýzť s veselým pískaním. Nazývam to tyraniou pozitivity, iní tomu hovoria toxická pozitivita. V skutočnosti ide o kultúrny príkaz, ktorý hovorí: nech robíš čokoľvek, nehovor pravdu o tom, aké je to byť nažive.

Túžba je najväčším ľudským stavom.

Nie je náhoda, že toľko náboženstiev a múdrostných tradícií radí meditovať o smrti - takmer nič vás totiž tak rýchlo nepriblíži k vzácnosti života, ako práve myšlienka na smrť.

Ľudské bytosti sú tvor, ktorý si vytvára zmysel.

Keď počúvate hudbu, dokážete presiahnuť vlastnú bolesť, obrátiť sa k druhému človeku a cítiť sa spojení s celým ľudstvom, pretože viete, že aj on cítil ten istý žiaľ a tú istú lásku. Tým, že to vyjadríte, že sa spojíte s tou piesňou či obrazom, si uvedomíte, že nie ste sami.

Schopnosť existovať na mieste, kde sa stretáva svetlo s tmou, v skutočnosti nie je receptom na nešťastie. Je to recept na hlbší druh šťastia.

Smutnú hudbu počúvame z rovnakého dôvodu, z akého chodíme do kostola, synagógy či mešity. Túžime po rajskej záhrade, túžime po Mekke, túžime po Sione, pretože prichádzame na tento svet s pocitom, že existuje dokonalejší a krajší svet, ku ktorému patríme, no už v ňom nie sme.

Tradícia horkosladkosti siaha cez stáročia aj cez kontinenty. A učí nás, že sme tvory zrodené na to, aby sme premieňali bolesť na krásu. Učí nás tiež, že pocit horkosladkosti je jednou z najväčších brán k tvorivosti, spojeniu a láske.

Seneca navrhoval, aby sme si každý večer hovorili: "Možno sa zajtra už nezobudíš," a aby sme každé ráno vítali pripomienkou: "Možno už nikdy nezaspíš." Všetky tieto praktiky nám majú pomôcť vnímať svoj život, aj jeden druhého, ako vzácny dar, akým skutočne sú.