Susan Cainová

Veselé melódie nás nabádajú tancovať po kuchyni a pozvať priateľov na večeru. No je to smutná hudba, ktorá v nás vyvoláva túžbu dotknúť sa neba.

V skutočnosti by sa dalo povedať, že k horkosladkosti človeka orientuje zvýšené vedomie konečnosti.

Nezáleží na tom, či sa považujeme za "svetských" alebo "veriacich": v akomsi zásadnom zmysle sa všetci naťahujeme za nebesami.

Tajomstvo, ktoré sa nám básnici a filozofi snažia povedať už celé stáročia, je, že naša túžba je veľkou bránou k spolupatričnosti.

Túžba je hybná sila v prevlečení: je aktívna, nie pasívna; dotknutá tvorivosťou, nehou a čímsi božským.

Dospela som k záveru, že horkosladkosť nie je, ako si zvykneme myslieť, len prchavý pocit alebo udalosť. Je to aj tichá sila, spôsob bytia, tradícia s dlhou históriou - rovnako prehliadaná, ako je bohatá na ľudský potenciál. Je to autentická a povznášajúca odpoveď na to, aké je to byť nažive vo svete, ktorý je hlboko chybný, no tvrdohlavo krásny.

Tragédia života je neoddeliteľne spojená s jeho nádherou; mohli by sme civilizáciu zbúrať a postaviť ju odznova, a tie isté protiklady by znova povstali. Napriek tomu plne obývať tieto protiklady - tmu rovnako ako svetlo - je paradoxne jediný spôsob, ako ich prekonať.

Táto kniha sa venuje melancholickému smerovaniu, ktoré nazývam "horkosladkosť": sklonu k stavom túžby, dojatia a smútku; ostrému vnímaniu plynúceho času; a zvláštne prenikavej radosti z krásy sveta.

Extroverti sa skôr sústreďujú na to, čo sa deje okolo nich. Akoby extroverti videli, čo je, zatiaľ čo ich introvertní rovesníci sa pýtajú, čo by mohlo byť.

Keď introverti prijmú svoju tichú povahu, neznamená to, že utečú do chatrče v lese. Naopak, umožňuje im to zapojiť sa do sveta - no za vlastných podmienok.