Soren Kierkegaard

Vezmi si knihu, čo aj tú najhoršie napísanú, ale čítaj ju s takou vášňou, akoby to bola jediná kniha, ktorú kedy prečítaš — napokon z nej vyčítaš všetko, teda toľko, koľko toho bolo v tebe samom, a nikdy by si z čítania nevyťažil viac, čo aj by si čítal tie najlepšie knihy.

Môj stručný a jednoduchý názor je, že žena je určite rovnako dobrá ako muž — a bodka. Akékoľvek ďalšie rozvláčne rozoberanie rozdielu medzi pohlaviami alebo úvahy o tom, ktoré pohlavie je nadradené, sú len márnou intelektuálnou zábavkou pre povaľačov a starých mládencov.

Smrť privádza zmyselného človeka k tomu, aby povedal: Jedzme a pime, lebo zajtra zomrieme — no to je len zbabelá žiadostivosť zmyselnosti po živote, ten opovrhnutiahodný poriadok vecí, v ktorom človek žije preto, aby jedol a pil, namiesto toho, aby jedol a pil preto, aby žil.

Ach, čas prichádza a čas odchádza, po troške uberá; potom človeka pripraví o nejaké dobro, ktorého stratu naozaj pocíti, a jeho bolesť je veľká. Ach, a on nezistí, že čas mu už dávno predtým odňal to najdôležitejšie zo všetkého — schopnosť urobiť rozhodnutie — a natoľko ho s týmto stavom obznámil, že z neho už niet nijakého zdesenia, ktoré by mu jediné ešte mohlo pomôcť získať novú silu k obnovenému rozhodnutiu!

Zmysel spočíva v privlastnení. Obdiv je čiastočne v skutočnosti závisťou, a teda nedorozumením; kritika, pri všetkej svojej oprávnenosti, je čiastočne v skutočnosti odporom, a teda nedorozumením; a spoznanie sa v zrkadle je len prchavým zoznámením, a teda tiež nedorozumením — no vidieť správne a nechcieť zabudnúť na to, čo zrkadlo samo nedokáže spôsobiť, to je privlastnenie.

Úzkosť a nič si vždy navzájom zodpovedajú. Len čo je ustanovená skutočnosť slobody a ducha, úzkosť sa zrušuje. Čo však znamená to nič úzkosti konkrétnejšie v pohanstve? Je to osud. Osud je vzťahom k duchu ako k niečomu vonkajšiemu. Je to vzťah medzi duchom a niečím iným, čo nie je duch, a k čomu sa osud napriek tomu stavia v duchovnom vzťahu.

Úzkosť možno prirovnať k závratu. Ten, koho oko náhodou pohliadne dolu do zívajúcej priepasti, dostane závrat. No aká je toho príčina? Rovnako je v jeho vlastnom oku, ako v priepasti — veď stačilo, aby sa nebol pozrel dolu. Preto je úzkosť závratom slobody, ktorý sa objavuje vtedy, keď duch chce ustanoviť syntézu a sloboda pohliadne dolu do svojej vlastnej možnosti, chytajúc sa konečnosti, aby sa oň oprela. Sloboda podľahne závratu. Ďalej za tento bod psychológia nemôže a ani nechce ísť. V tom istom okamihu sa všetko zmení, a sloboda, keď sa opäť pozdvihne, vidí, že je vinná. Medzi týmito dvoma okamihmi leží skok, ktorý nevysvetlila a ani nemôže vysvetliť nijaká veda. Ten, kto sa previní v úzkosti, previní sa takou nejednoznačnou vinou, akú je vôbec možné mať.

Možnosť slobody nespočíva v schopnosti voliť medzi dobrom a zlom. Tou možnosťou je schopnosť byť schopný. V logickom systéme je pohodlné povedať, že možnosť prechádza do skutočnosti. V skutočnosti to však už také pohodlné nie je a je potrebný sprostredkujúci člen. Týmto sprostredkujúcim členom je úzkosť, no tá kvalitatívny skok nevysvetľuje o nič viac, než ho dokáže eticky ospravedlniť. Úzkosť nie je ani kategóriou nutnosti, ani kategóriou slobody; je to zapletená sloboda, v ktorej sloboda nie je slobodná sama v sebe, ale je zapletená — nie nutnosťou, ale sama sebou.

A ako vlastne z dôkazu vyplýva Božia existencia? Vyplýva z neho priamo, bez akéhokoľvek prerušenia súvislosti? Alebo tu nemáme obdobu správania malých kartezianskych bábik? Len čo bábiku pustím, postaví sa na hlavu. Len čo ju pustím — musím ju teda pustiť. Tak je to aj s dôkazom. Kým sa dôkazu držím, teda kým ho stále dokazujem, existencia sa nedostaví, už len preto, že ju práve dokazujem; no keď dôkaz pustím, existencia je tu. No aj toto pustenie je istotne niečo — je to skutočne môj vlastný príspevok. Nemusí sa aj toto zarátať, tento malý okamih, akokoľvek krátky — nemusí byť dlhý, veď je to skok. Nech je tento okamih akokoľvek krátky, čo aj len okamžité „teraz", toto „teraz" sa musí započítať.

Otázka je položená z nevedomosti tým, kto ani sám nevie, čo ho k jej položeniu mohlo priviesť.