„Úzkosť možno prirovnať k závratu. Ten, koho oko náhodou pohliadne dolu do zívajúcej…“

Ak si niekto všimne, že mimo davu stojí jednotlivec, ktorý sa naozaj a skutočne bojí — nie davu, ale Boha —, tak sa isto stane terčom istého výsmechu.

Rímsky cisár sediaci pri stole obklopený svojou telesnou strážou je veľkolepý pohľad, no keď je dôvodom strach, veľkoleposť bledne.

Možnosť slobody nespočíva v schopnosti voliť medzi dobrom a zlom. Tou možnosťou je schopnosť byť schopný. V logickom systéme je pohodlné povedať, že možnosť prechádza do skutočnosti. V skutočnosti to však už také pohodlné nie je a je potrebný sprostredkujúci člen. Týmto sprostredkujúcim členom je úzkosť, no tá kvalitatívny skok nevysvetľuje o nič viac, než ho dokáže eticky ospravedlniť. Úzkosť nie je ani kategóriou nutnosti, ani kategóriou slobody; je to zapletená sloboda, v ktorej sloboda nie je slobodná sama v sebe, ale je zapletená — nie nutnosťou, ale sama sebou.

V hĺbke každej ľudskej bytosti stále žije úzkosť z možnosti byť sám na svete, zabudnutý Bohom, prehliadaný medzi miliónmi a miliónmi v tejto obrovskej domácnosti. Túto úzkosť si človek udržiava od tela tým, že hľadí na mnohých okolo seba, s ktorými ho spájajú príbuzenské či priateľské putá, no úzkosť tam napriek tomu stále je, a človek si sotva trúfa pomyslieť, ako by sa cítil, keby mu to všetko bolo odňaté.

Ohrozenie základnejších obranných mechanizmov je hrozivejšie než ohrozenie menej základných (vždy s pripomenutím, že je to tak len kvôli ich vzťahu k základným potrebám).

Keď už situáciu nedokážeme zvládať, keď je na nás svet priveľký, keď nie sme pánmi vlastného osudu, keď stratíme kontrolu nad svetom či nad sebou samými, vtedy môžeme právom hovoriť o pocitoch ohrozenia.