Soren Kierkegaard

Keby to bolo tak, ako si myslí namyslená rozumnosť, hrdá na to, že sa nedá oklamať, totiž že by sme nemali veriť ničomu, čo nemôžeme vidieť telesnými očami, potom by sme predovšetkým mali prestať veriť v lásku.

Lebo keďže potrebné je iba jedno, a keďže témou tejto úvahy je chcenie iba jednej veci: teda vedomie pred Bohom o svojej večnej zodpovednosti byť jednotlivcom je tou jednou potrebnou vecou.

Ak si niekto všimne, že mimo davu stojí jednotlivec, ktorý sa naozaj a skutočne bojí — nie davu, ale Boha —, tak sa isto stane terčom istého výsmechu.

Veriaci si po ľudsky uvedomuje, aké ťažké je utrpenie, no v úžase viery nad tým, že mu je na osoh, nábožne hovorí: Je to ľahké. Po ľudsky hovorí: Je to nemožné, no znova to hovorí v úžase viery, že to, čo po ľudsky nemôže pochopiť, mu je na osoh. Inými slovami, keď je rozumnosť schopná vnímať osoh, viera nevidí Boha; no keď v temnej noci utrpenia rozumnosť nevidí ani na dlaň pred sebou, vtedy viera vidí Boha, lebo viera vidí najlepšie v tme.

Každý, kto niečo vie o nebezpečenstvách sebareflexie a o nebezpečnej ceste po ceste sebareflexie, tiež vie, že je pochybné, keď sa človek namiesto toho, aby sa z napätia vymanil rozhodnutím a činom, stáva o svojom napätom stave produktívnym.

Rímsky cisár sediaci pri stole obklopený svojou telesnou strážou je veľkolepý pohľad, no keď je dôvodom strach, veľkoleposť bledne.

Horlivosť učiť sa zo života sa nachádza len zriedka, o to častejšie sa však nachádza túžba, sklon a vzájomný chvat nechať sa životom oklamať.

Kde je pre jednotlivca v jeho konkrétnej existencii hranica medzi tým, čo je nedostatkom vôle, a tým, čo je nedostatkom schopnosti; čo je lenivosťou a pozemskou sebeckosťou, a čo je obmedzením konečnosti?

Porozumieť sebe samému v existencii je kresťanský princíp, s tým rozdielom, že toto ja dostalo oveľa bohatšie a oveľa hlbšie určenia, ktoré je ešte ťažšie pochopiť spolu s existovaním. Veriaci je subjektívnym mysliteľom, a rozdiel je iba medzi prostým človekom a prostým múdrym človekom.

Syn je zrkadlom, v ktorom sa otec vidí odrazený, a otec je zrkadlom, v ktorom sa syn vidí takým, akým bude v budúcnosti.