Soren Kierkegaard

K nedokonalosti všetkého ľudského patrí, že človek môže dosiahnuť svoju túžbu iba tak, že prejde cez jej opak.

Ach, môžem naozaj veriť básnikovým rozprávaniam, že keď človek prvý raz uzrie predmet svojej lásky, zdá sa mu, že ju videl už dávno predtým, že každá láska, tak ako každé poznanie, je rozpomínanie, že aj láska má svoje proroctvá v jednotlivcovi?

Boh tvorí z ničoho. Hovoríte, že je to zázračné. Áno, iste, no on robí niečo ešte zázračnejšie: robí z hriešnikov svätých.

Mnohí ľudia dospievajú k záverom o živote ako školáci; podvádzajú svojho učiteľa tým, že si výsledok odpíšu z knihy, namiesto toho, aby si príklad vypočítali sami.

Ľudský život by sa dal chápať ako veľká reč, v ktorej rozliční ľudia predstavujú rôzne slovné druhy. Koľko ľudí je len prídavnými menami, citoslovcami, spojkami, príslovkami? Ako málo je podstatných mien, činných slovies, koľko je spôn? Ľudské vzťahy sú ako nepravidelné slovesá vo viacerých jazykoch, kde sú takmer všetky slovesá nepravidelné.

Práve som prišiel z večierka, kde som bol jeho dušou a stredobodom; z mojich úst prúdili vtipné poznámky, všetci sa smiali a obdivovali ma, no odišiel som — áno, tá pomlčka by mala byť taká dlhá ako polomer zemskej dráhy ——————————— a chcel som sa zastreliť.

Ako blízko k šialenstvu zvyčajne žijú ľudia, napriek všetkému svojmu poznaniu? Čo je pravda, ak nie žiť pre nejakú myšlienku?

Napadá mi, že umelci postupujú vpred tak, že sa vracajú späť — čo mi samo osebe neprekáža, pokiaľ ide o reprodukovaný návrat, ako je to u lepších umelcov.

Čo naozaj potrebujem, je ujasniť si, čo mám robiť, nie čo mám vedieť, s výnimkou toho, že poznanie musí predchádzať každý čin. Ide o to nájsť účel, uvidieť, čo si Boh naozaj želá, aby som robil; rozhodujúce je nájsť pravdu, ktorá je pravdou pre mňa, nájsť myšlienku, pre ktorú som ochotný žiť a zomrieť.

Život sa dá pochopiť len spätne, ale musí sa žiť smerom dopredu.