Plotinos

Tú veľkú Dušu si musí predstaviť iná duša - duša, ktorá sa stala hodnou hľadieť, vyslobodená z čara, čo spútava ostatných, a spočívajúca v tichosti.

Ak je prítomnosť duše tým, čo dáva veciam hodnotu, ako môže človek zľahčovať sám seba a naháňať sa za inými vecami? Vážiš si dušu inde - vtedy si váž aj seba samého.

Je to naša slabosť, ktorá vedie k pochybnostiam v týchto veciach; telo zatemňuje pravdu, no Tam všetko vystupuje jasné a rozlíšené.

Keď tento stav trvá dlho, duša sa stáva zbehom z celku.

Všade počúvame, že duša je v horkom a úbohom zajatí tela - telo je jej žalárom alebo hrobom, Kozmos jej jaskyňou či dutinou.

Myšlienka nesmie zostať mimo duše, ale musí sa s dušou začiatočníka stať jedným, aby ju cítil naozaj ako svoju vlastnú.

Nakoľko poznávacia schopnosť poznáva pravdivo, natoľko splýva s predmetom svojho poznania.

Čokoľvek vzniká, je mojím videním, zrodeným v mojom mlčaní.

Bolo by dôstojnejšie neklásť otázky, ale učiť sa mlčky, tak ako mlčím aj ja a nemám vo zvyku hovoriť.

Všetko smeruje k nazeraniu a hľadí na videnie ako na svoj jediný cieľ.