„Keď tento stav trvá dlho, duša sa stáva zbehom z celku.“

Tvoje skutočné bytie nepozná ani čas, ani začiatok, ani koniec, ani hranice žiadneho jednotlivého jestvovania.

Naša bytosť je plnšia, keď sa obraciame Ta; to je náš vzostup. Držať sa bokom znamená samotu a úbytok.

Duša je pri všetkej svojej hodnote len druhotná - je obrazom Rozumového Princípu.

Tú veľkú Dušu si musí predstaviť iná duša - duša, ktorá sa stala hodnou hľadieť, vyslobodená z čara, čo spútava ostatných, a spočívajúca v tichosti.

Ak je prítomnosť duše tým, čo dáva veciam hodnotu, ako môže človek zľahčovať sám seba a naháňať sa za inými vecami? Vážiš si dušu inde - vtedy si váž aj seba samého.

Všade počúvame, že duša je v horkom a úbohom zajatí tela - telo je jej žalárom alebo hrobom, Kozmos jej jaskyňou či dutinou.