Baruch Spinoza

Všetky zákony, ktoré možno porušiť bez ujmy druhému, sú iba na posmech a namiesto toho, aby krotili žiadostivosti a chúťky ľudí, ich naopak podnecujú.

Ten, kto hľadá rovnosť medzi nerovnými, hľadá absurditu.

Ak sa otroctvo, barbarstvo a spustošenie majú nazývať mierom, potom niet pre ľudí väčšieho nešťastia.

Mier nie je len neprítomnosťou vojny, ale je cnosťou, ktorá pramení zo sily charakteru.

Príroda neponúka nič, čo by sa dalo nazvať vlastníctvom jedného človeka skôr než druhého; v prírode patrí všetko všetkým.

V prirodzenom stave je bezprávie nemožné; a ak sa niekto dopustí zla, dopúšťa sa ho voči sebe samému, nie voči druhému.

Človek síce môže konať v rozpore s Božími príkazmi, pokiaľ sú zapísané ako zákony v mysliach nás samých alebo prorokov, no proti tomu večnému Božiemu dekrétu, ktorý je zapísaný vo všeobecnej prírode a týka sa chodu prírody ako celku, nezmôže nič.

Snažil som sa starostlivo neposmievať sa ľudským skutkom, neplakať nad nimi ani ich nezatracovať, ale im porozumieť.

Rozhodol som sa dokázať istým a nepochybným postupom argumentácie, teda odvodiť zo samotnej podstaty ľudskej prirodzenosti, nie niečo nové a nepočuté, ale iba také veci, ktoré sa najlepšie zhodujú s praxou.

Filozofi chápu vášne, ktoré nás sužujú, ako neresti, do ktorých ľudia upadajú vlastnou vinou... Lebo si predstavujú ľudí nie takých, akí sú, ale takých, akých by chceli, aby boli.