„Už nepatrí do ríše krásneho; vystúpil nad krásu samu.“

Nech sa teda každý, kto túži uzrieť Boha a Krásu, najprv stane božským a krásnym.

Nikdy oko nevidelo slnko, ak sa samo nestalo slnku podobným, a nikdy duša nemôže uzrieť prvotnú Krásu, ak sama nie je krásna.

Stiahni sa do seba a hľaď. A ak sa ešte nevidíš krásny, rob to, čo robí sochár, keď má vytvoriť krásnu sochu: odsekáva tu, uhládza tam, jednu líniu robí ľahšou, druhú čistejšou, kým sa na jeho diele neobjaví pôvabná tvár.

Stať sa dobrým a krásnym znamená pre dušu stať sa podobnou Bohu, lebo z Božského pramení všetka Krása a všetko Dobro medzi bytosťami.

Toto je nálada, akú musí Krása vždy vyvolávať - úžas a sladký nepokoj, túžbu a lásku a chvenie, ktoré je samou rozkošou.

Tak ako o pôvabných tvaroch hmotného sveta nemôžu hovoriť tí, čo ich nikdy nevideli ani nepoznali, musia mlčať o kráse šľachetného konania aj tí, ktorí sa o také veci nikdy nestarali.