Plotinos

Takto sa hmotná vec stáva krásnou - účasťou na myšlienke, ktorá vyviera z Božského.

Len čo duša narazí na Škaredé, hneď sa v sebe stiahne, poprie to, odvráti sa od toho, nesúhlasí s tým.

Krása oslovuje predovšetkým zrak, no jestvuje aj krása pre sluch, ako v istých spojeniach slov a vo všetkých druhoch hudby.

Kde je strach, tam nie je dokonalá cnosť; taký človek je len akousi polovicou.

Šťastie je vlastnením dobra života; sídli teda v duši a je činom duše.

Čo kričí v Bykovi Falaridovom, je to, čo cíti muky; no v dokonalom človeku je aj čosi iné - Sebe-zhromaždené, čo nemožno pripraviť o videnie Najvyššieho Dobra.

Rozkoš, akú si žiada život dokonalého človeka, nemôže spočívať v telesných pôžitkoch ani v prudkých vášňach - je to rozkoš, aká musí byť tam, kde je Dobro, rozkoš, ktorá nevzniká z pohybu.

Nik nevylučuje spiaceho človeka zo šťastia; nik nepočíta hodiny spánku, aby potom tvrdil, že preto nebol šťastný celý svoj život.

V hĺbke duše je vždy jas, nedotknutý, ako svetlo v lampáši uprostred zúrivej búrky vetra a nepohody.

Keby šťastie naozaj vyžadovalo neprítomnosť bolesti, choroby, nešťastia a pohromy, bolo by celkom odopreté každému, kto čelí takýmto skúškam.