Paulo Freire

V skutočnosti to, čo odmietnutí – tí, ktorým je zakázané byť, ktorým sa bráni byť – potrebujú, nie je naša vlažnosť, ale naša vrúcnosť, naša solidarita – áno, aj naša láska, no láska nepredstieraná, nie nedôverčivá, nie sentimentálna, ale láska „ozbrojená“.

Ak veľké ľudové masy nemajú kritickejšie porozumenie tomu, ako spoločnosť funguje, nie je to preto, že by na to podľa mňa boli od prírody neschopné, ale pre neisté podmienky, v akých žijú a prežívajú, v ktorých majú „zakázané vedieť“. Cestou von teda nie je ideologická propaganda ani politické „heslovanie“, ako to tvrdia mechanicky zmýšľajúci, ale kritické úsilie, prostredníctvom ktorého sa ľudia chopia sami seba a stanú sa nositeľmi zvedavosti, bádateľmi, subjektmi v nepretržitom hľadaní odhalenia „prečo“ vecí a skutočností.

Nikto neopúšťa svoj svet bez toho, aby ho poznačili jeho korene, a bez toho, aby mu v duši ostala prázdnota. Nosíme v sebe spomienku na mnohé tkanivá, seba samých presiaknutých našou históriou, našou kultúrou; spomienku, niekedy roztrúsenú, inokedy ostrú a jasnú, na ulice nášho detstva, nášho dospievania; spomienku na čosi vzdialené, čo sa zrazu vynorí pred nami, v nás – nesmelé gesto, otvorenú dlaň, úsmev stratený v čase a nedorozumení, vetu, jednoduchú vetu, na ktorú možno už zabudol aj ten, kto ju vyslovil. Slovo, o ktoré sme sa tak dlho pokúšali a nikdy sme ho nevyslovili, vždy potlačené zábranami, strachom z odmietnutia – čo v sebe okrem nedostatku sebadôvery skrýva aj odmietnutie riskovať.

Pedagóg má povinnosť nebyť neutrálny.

V tomto zmysle som povinný byť poslucháčom. Počúvať pochybnosti, obavy a nedostatky žiaka, ktoré sú súčasťou procesu učenia. Práve tým, že žiaka počúvam, sa učím, ako s ním hovoriť.

Budúcnosť nie je niečo, čo je skryté kdesi za rohom. Budúcnosť je niečo, čo budujeme v prítomnosti.

Žiadna pedagogika, ktorá je naozaj oslobodzujúca, nemôže zostať vzdialená od utláčaných tým, že by s nimi zaobchádzala ako s nešťastníkmi a predkladala im na napodobenie vzory prevzaté od ich utláčateľov.

Každá situácia, v ktorej niektorí ľudia bránia iným zapájať sa do procesu skúmania, je násilím. Na použitých prostriedkoch nezáleží; odcudziť človeka vlastnému rozhodovaniu znamená zmeniť ho na objekt.

Objektivitu si nemožno predstaviť bez subjektivity.

Nikto nemôže byť naozaj plnohodnotne človekom, kým bráni druhým, aby ním boli.