Mary Oliver

Pre Boha musí byť veľkým sklamaním, ak nás aspoň desaťkrát denne nezaujme úžas.

Nech som najmenším klincom v dome vesmíru, malým, ale užitočným.

A že som nikomu nedala zodpovednosť za svoj život. Je môj. Ja som si ho vytvorila. A môžem s ním robiť, čo chcem. Raz ho vrátim, bez horkosti, divokým a zarasteným dunám.

V tomto vesmíre sme dostali dva dary: schopnosť milovať a schopnosť klásť otázky. To sú zároveň ohne, ktoré nás hrejú, aj ohne, ktoré nás pália.

Pozornosť je začiatok oddanosti.

Nech sa vždy držím ďaleko od tých, čo si myslia, že majú odpovede. Nech som vždy v spoločnosti tých, čo povedia „Pozri!“ a smejú sa z úžasu a skláňajú hlavy.

Nemusíš byť dobrý. Nemusíš sto míľ na kolenách putovať púšťou a kajať sa. Stačí, keď necháš mäkké zviera svojho tela milovať to, čo miluje.

Na začiatku som bola taká mladá a taká cudzia sama sebe, že som takmer neexistovala. Musela som vyjsť do sveta, vidieť ho, počuť ho a reagovať naň, kým som vôbec vedela, kto som, čo som a kým chcem byť.

Čítala som tak, ako by mohol človek plávať, aby si zachránil život. Aj písala som tak.

Poézia je životodarná sila. Básne totiž nie sú slová, ale ohne pre zimu, laná spustené stratenému, niečo také potrebné ako chlieb vo vreckách hladných.