Mary Oliver

Nakoniec som videla, že trápenie sa nikam nevedie. A prestala som. A vzala som svoje staré telo, vyšla do rána a spievala.

Nemohla by som byť básnička bez prírody. Niekto iný áno. Ale ja nie. Pre mňa sú dvere do lesa dverami do chrámu.

Nech si ktokoľvek, nech si akokoľvek osamelý, svet sa ponúka tvojej predstavivosti, volá ťa ako divoké husi, drsne a vzrušujúco, a stále dookola ti oznamuje tvoje miesto v rodine vecí.

Viem, že môžem kráčať svetom, popri pobreží alebo pod stromami, s mysľou plnou vecí malého významu, plne zaujatá sama sebou. Stav, ktorý naozaj nemôžem nazvať žitím.

Povedz mi, čo plánuješ urobiť so svojím jediným divokým a vzácnym životom?

Existuje sto ciest svetom, ktoré sú ľahšie než milovať. Ale kto chce ľahšie?

Moja práca je svet. Tu slnečnice, tam kolibrík – rovnako hľadajúci sladkosť.

Kedy budeš mať trochu súcitu pre každú jemnú bytosť, ktorá kráča svetom, vrátane teba?

Sú chvíle, ktoré volajú po naplnení. Ako povedať niekomu, že ho miluješ. Alebo rozdať svoje peniaze, všetky. Tvoje srdce bije, však? Nie si v reťaziach, však? Nie je nič úbohejšie než opatrnosť, keď by sa dal životom zachrániť rútiaci sa vpred, dokonca azda aj tvoj vlastný.

Možno túžba vytvoriť niečo krásne je tá časť Boha, ktorá je v každom z nás.