Edith Eger

Nádej je tým najodvážnejším aktom predstavivosti, aký poznám.

Odpustenie nerobíme pre toho, kto nám ublížil. Robíme ho pre seba, aby sme už neboli obeťami či väzňami minulosti, aby sme prestali niesť bremeno, ktoré v sebe neskrýva nič iné než bolesť.

Tichý hnev je sebazničujúci. Ak ho aktívne, vedome a zámerne neuvoľňujete, držíte si ho v sebe. A to vám nijako neprospeje.

Nádej nám umožňuje žiť v prítomnosti namiesto minulosti a odomknúť dvere našich mentálnych väzení.

Nemôžem tvrdiť, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, že v nespravodlivosti či utrpení je nejaký zámer. No môžem povedať, že bolesť, útrapy a utrpenie sú darom, ktorý nám pomáha rásť, učiť sa a stať sa tým, kým máme byť.

Ďalším nástrojom, ako sa vymaniť z pozície obete, je naučiť sa zvládať samotu. Je to niečo, čoho sa väčšina z nás obáva viac než čohokoľvek iného. No keď milujete sami seba, byť sám neznamená byť osamelý.

No pocit je len pocit. Nie je správny ani nesprávny. Je to jednoducho môj pocit a váš.

No dnes už viem, že namiesto toho, aby som zomierala za svojich mŕtvych, môžem pre nich žiť.

Keď mi nejaký pár povie, že sa nikdy nehádajú, poviem im: „Tak potom nemáte ani intimitu.“ Konflikt je ľudský. Keď sa vyhýbame konfliktu, v skutočnosti sa priblížime skôr k tyranii než k mieru.

V Maďarsku hovoríme: „Nevdychuj si svoj hnev do hrude.“ Držať si city v sebe uzamknuté im môže ublížiť.