Edith Eger

Počas prvých týždňov v Auschwitzi som sa naučila pravidlá prežitia. Ak ukradnete kúsok chleba strážcom, ste hrdinom, no ak ho ukradnete spoluväzňovi, je to hanba, zomriete; súperenie a ovládanie vás nikam nedovedú, spolupráca je základom hry; prežiť znamená prekročiť vlastné potreby a zaviazať sa niekomu alebo niečomu mimo seba.

Verím v silu pozitívneho myslenia – no zmena a sloboda si vyžadujú aj pozitívne konanie. V čomkoľvek, čo trénujeme, sa zlepšujeme.

Riskovať neznamená vrhnúť sa naslepo do nebezpečenstva. No znamená to postaviť sa svojim obavám tak, aby nás neuväznili.

Nemôžeme si vybrať, že zmizne tma, no môžeme si vybrať, že zapálime svetlo.

No časom som sa naučila, že si môžem vybrať, ako budem reagovať na minulosť. Môžem byť nešťastná, alebo môžem byť plná nádeje – môžem byť depresívna, alebo môžem byť šťastná. Vždy máme túto voľbu, túto možnosť ovládať seba.

Ochota prevziať úplnú zodpovednosť za svoj život; ochota riskovať; ochota oslobodiť sa od odsudzovania a znovu si nárokovať svoju nevinnosť, prijímajúc a milujúc sa takí, akí naozaj sme – ľudskí, nedokonalí a celiství.

Keď sa zriekneme zodpovednosti za seba samých, vzdávame sa schopnosti vytvárať a nachádzať zmysel. Inými slovami, vzdávame sa života.

Najťažší človek, ktorému treba odpustiť, je ten, ktorému ešte len musím čeliť: ja sama.

Dobrá definícia obete znie: keď svoju pozornosť sústredíte mimo seba, keď hľadáte mimo seba niekoho, koho obviníte za svoju súčasnú situáciu, alebo kto určí váš zmysel, osud či hodnotu.

Nemôžeme si vybrať život bez bolesti. No môžeme si vybrať byť slobodní, uniknúť minulosti bez ohľadu na to, čo nás postihlo, a prijať to, čo je možné.