„Tragédiou moderného človeka nie je, že o zmysle vlastného života vie čoraz menej, ale že…“

Ocitol som sa v živote. Videl som tie obrovské vlny, tie nemilosrdné vlny, i bolo mi jasno, že vzdor všetkej sebadôvere, vzdor nádeje a povzbudzovania priateľov, vzdor nadšeniu môjho a relatívneho šťastia, výhľady do budúcnosti sú veľmi nejasné. Zbývala mi poctivá práca. I pustil som sa pokojným srdcom v boj. Pokojným, lebo ďalším vývinom uvedomil som si, že účelnosť života nie je v sláve svetskej, ale v zdokonaľovaní nášho duševného človeka.

Život národa je plnosťou miery jeho vôle žiť.

Tak ako je neustály nárast entropie základným zákonom vesmíru, je základným zákonom života byť čoraz vyššie štruktúrovaný a bojovať proti entropii.

Já jsem se tady výborně bavil, dělal výšku, hrál jsem hokej za vynikající mužstvo.

Život sa môže zmeniť za okamih, ako mrknutie oka. Niektoré dvere sa zatvoria, iné sa otvoria. Môžete vyhrať, alebo môžete skončiť na zemi.

Vrážam si prst do existencie — nič necítiť. Kde som? Kto som? Ako som sa sem dostal? Čo je to tá vec, ktorú nazývajú svetom? Čo tento svet znamená? Kto ma to zlákal do sveta? Prečo sa so mnou nikto neporadil, prečo ma nikto neoboznámil s jeho zvyklosťami a mravmi, namiesto toho, aby ma jednoducho vhodil do radu, akoby ma bol kúpil únosca, kupčiaci s dušami? Ako som nadobudol podiel na tomto veľkom podniku, ktorý nazývajú skutočnosťou? Prečo by som oň mal mať záujem? Nie je to azda dobrovoľná vec? A ak mám byť nútený sa na nej zúčastniť, kde je riaditeľ? Rád by som mu niečo poznamenal. Naozaj niet nijakého riaditeľa? Kam sa mám obrátiť so svojou sťažnosťou?