„Nejlepší cestou k vlastnímu neštěstí je zakrývat si oči před neštěstím jiných.“

Pamätám si strašné výjavy na železničnej stanici vo Frunze. Niektorí z vysídlených roľníkov cestou zomreli a tí, čo prežili, vrátane detí, vyzerali ako živé mŕtvoly. Boli tak hladní, že jedli krmivo pre ošípané a hydinu zamorené červami. Nikdy nezabudnem na pohľad na mŕtveho muža s roztrhnutým bruchom.

Niekedy si ľudia nechajú ten istý problém kaziť náladu celé roky, hoci by mohli jednoducho povedať: „No a čo." „Moja matka ma nemilovala." No a čo. „Manžel so mnou nechce spávať." No a čo. „Som úspešná, no aj tak som sama." No a čo.

Najnešťastnejším smrteľníkom je ten, kto sa vo svojej fantázii znova a znova vracia do minulosti a neustále sa kritizuje za svoje staré chyby.

Mal som dva roky, počas ktorých som bol po osobnej stránke taký nešťastný, že som si to neužíval.

Mal som ťažké obdobie. Rovnako aj moja rodina a ľudia, ktorí ma majú radi.

V tom je veľká irónia sociálnych sietí: čím viac sa do nich ponárate, tým osamelejší a depresívnejší sa stávate.