Povinnosťou ľudského rozumu je pochopiť, že existujú veci, ktoré nemôže pochopiť, a aké sú to veci. Ľudský rozum sa nízko zaoberal iba samotným chápaním, no keby si dal tú námahu a zároveň pochopil sám seba, musel by nevyhnutne dospieť k paradoxu.
Pomalá chápavosť teda ešte nemusí byť znakom slabého rozumu. Ten, kto je pohotový v abstrakciách, nebýva vždy hlboký, často je iba veľmi povrchný.
Je totiž krajne absurdné očakávať od rozumu osvietenie, a pritom mu vopred predpisovať, na ktorú stranu sa má prikloniť.
Ľudský rozum má ten zvláštny osud, že je v jednom druhu svojho poznania sužovaný otázkami, ktoré si vzhľadom na samu povahu rozumu nemôže odopierať, no na ktoré, pretože prevyšujú všetky jeho schopnosti, tiež nemôže odpovedať.
Poznanie a konanie sú, ako sa všetci zhodujú, veľmi úzko späté. Ja idem ešte ďalej a som presvedčený, že poznanie a konanie sú v sokratovskom zmysle často synonymné, dokonca totožné. Tam, kde poznáme plne a úplne, primerané konanie nasleduje automaticky a reflexívne. Voľby sa potom robia bez konfliktu a s plnou spontánnosťou.
Pochybnosti sú súčasťou života. Pochybnosti sú dobré, pretože znamenajú, že sa nepovažujete za príliš dobrého.