„Aké ponaučenia z tejto cesty mysle? Že ľudia sú citovo krehkí, večne dôverčiví…“

Každý jednotlivec je druhom sám osebe.

Len do tej miery, do akej sa človek oslobodil od všetkého rodového, počíta sa ako slobodný duch v ľudskom spoločenstve. Nikto nie je celý rod, nikto nie je celá individualita.

Deti, ktoré sa nemôžu naučiť čítať a ktorých charakteristiku spoločnosť a škola stále ešte hodnotia ako určitú poruchu či nedostatok, v iných veciach vynikajú. Majú napríklad výbornú fantáziu a predstavivosť alebo neoceniteľnú sociálnu inteligenciu a z nej vyplývajúce schopnosti.

Nie sú to len abstraktné čísla v štatistike, ale je to otec alebo starý otec, matka alebo stará mama, partnerka alebo partner, sú to ľudia. A sme spoločenstvo, v ktorom záleží na každom živote a na každom človeku.

Pod povrchom štátov a národov, myšlienok a jazyka leží osud jednotlivých ľudských bytostí v núdzi. Odpovedať na ich potreby bude poslaním Organizácie Spojených národov v nasledujúcom storočí.

Človek nielenže skúša vesmír, ale vesmír skúša aj človeka.