„Politická korektnosť je najnovšia forma intolerancie v Amerike a je obzvlášť zákerná…“

Nie je naším cieľom stať sa jeden druhým; je ním navzájom sa spoznať, naučiť sa vidieť druhého a ctiť ho takého, aký je: každý protiklad a doplnok toho druhého.

Ľudia vravia, že sme voči sebe hrozne neúprimní. Keby sme boli rezignovali, že sa raz porozumieme, bolo by to jednoduché. Ohradili by sme sa voči sebe zásadami, predsudkami, zaujali by sme voči sebe nepriateľské postoje: Koniec. A dosť. Najjednoduchšie je vyvraždiť sa navzájom. Zo slabosti alebo nádeje zostávame voči sebe nerozhodní. Mne práve tak ako Matajovi tanie v mysli márna nádej: Nemožno brať život nikomu, i keď s ním máme a až do smrti budeme mať ťažkosti. Moje a práve tak Matajove ťažkosti pramenia z nádeje, že človeka predsa len možno prevychovať, ako sa vraví, preformovať, predsa len preinačiť.

Vždycky mne zarážela jedna věc: že radikální nacionalism je tak zlostný a nesnášelivý.

Ak sa ľudia nechcú prispôsobiť našim zvykom, prispôsobme sa my ich zvykom, pokiaľ to len svedomie dovolí. Svet ide zo zlého do horšieho, je to pravda: ale napravíme to azda svojím trápením?

Keby ľudia neboli k sebe od počiatku svojej existencie solidárni, keby si navzájom nepomáhali, tak by človek zrejme už dávno vyhynul, pretože bol veľmi dlho ohrozeným druhom. Prežiť umožnila človeku schopnosť nadväzovať vzájomné vzťahy a vytvárať spoločenstvá.

My vlastne nie sme oprávnení niekomu povedať, že jeho individuálny rys je nedostatok alebo porucha. Sám som dnes na niečo také oveľa opatrnejší než predtým. Keď to vyslovím, hneď sa zarazím, pretože to nie je porucha, ale charakteristika. Je to osobitosť druhého človeka.