Dominik Tatarka

Na povíchricu sa vyhovárať nemôžem.

My sme takí boli: vraveli sme čosi inšie, než mysleli, zavrávali znepokojenie, neodpovedali na otázky.

Akýže je náš odkaz? Chceli sme my vôbec dačo odkazovať? A komu? A čo?

Takéto dačo, takáto lož, lož bez hraníc, skvapalnená vo fráze preberie i mŕtveho.

Plniac tieto nezmyselné rozkazy, z básnikov sa stali zlievači, ktorí nevlastnú zvonovinu odlievali do obecných kadlubov.

A pretože za povíchricu nikto nezodpovedá, zodpovednosť za naše stroskotanie nik nenesie.

Poznali sme za túto cenu, aké strašné útrapy prežíva náš vek z rozumu. Darmo, za každé poznanie sa draho platí.

Nespokojnosť s vlastným mozgom je túžba vlastne pokroková, mnohí moji súčasníci priam horia vášňou formovať a miesiť mozgy mozgom, ktorý si požičali. A tak v dobrej snahe miesia, hnetú iba kašu.

Namýšľajú si, že si preformovali mozog a sú sväto-sväte presvedčení, že týmto svojím preformovaným orgánom myslenia osvietenejšie ponímajú svet než vlastnou hlavou.

Bránil som sa, aby som sa rozštiepil na človeka súkromného a verejného, lebo som vedel, že rozštiepenosťou sa začína šialenstvo.