Dominik Tatarka

Po tomto mojom čine zostala zo mňa už iba zásada, zostal zo mňa iba strašný princíp: spoliehať sa a súhlasiť.

Ľudia vravia, že sme voči sebe hrozne neúprimní. Keby sme boli rezignovali, že sa raz porozumieme, bolo by to jednoduché. Ohradili by sme sa voči sebe zásadami, predsudkami, zaujali by sme voči sebe nepriateľské postoje: Koniec. A dosť. Najjednoduchšie je vyvraždiť sa navzájom. Zo slabosti alebo nádeje zostávame voči sebe nerozhodní. Mne práve tak ako Matajovi tanie v mysli márna nádej: Nemožno brať život nikomu, i keď s ním máme a až do smrti budeme mať ťažkosti. Moje a práve tak Matajove ťažkosti pramenia z nádeje, že človeka predsa len možno prevychovať, ako sa vraví, preformovať, predsa len preinačiť.

Vyzliekol sa až do spodkov, ale neprestal ideologizovať.

My súčasníci mali by sme sa nazývať dôverníkmi: všetci sa strašne poznáme, trojnásobne, stonásobne, z každodenných diskusií, z poézie, karát, klebiet, rečí, z plánov, z toho, čo sa nám žiada, i z toho, ako sme sa jeden druhému prejedli. Dôverne sa poznáme, poznáme sa predovšetkým podľa slabostí a zo slabostí. Ako sa zdá, vzájomná slabosť nás viaže k sebe putom najmocnejším.

Zo všetkých vecí na svete v našom veku už iba ticho si zasluhuje pomenovanie sväté. Sväté ticho, to je slasť duše, nervov. To je ohľad na človeka, to je úcta k nemu.

O chvíľu sa budeme válať spití životom ako bláznivé atómy vesmíru.

Neveďte ma, prosím, do raja. Špacírovali sme okolo rajských mreží. Nerozumné je nahliadať, aké sa tam za nimi stvárajú neplechy.

Neverím, že by si rozumní ľudia na prvý pohľad lásku ponúkali.

Nuž ale hra je hra, človek z nej nemá vypadnúť.

Položenie cudzinca ukladalo mi povinnosť byť ostražitý voči sebe.