Marcel Proust

Či už vo mne viera, ktorá tvorí, prestala existovať, alebo sa skutočnosť zhmotní len v pamäti, kvety, ktoré mi dnes ľudia ukazujú prvýkrát, mi nikdy nepripadajú ako pravé kvety.

Šťastným objavom románopisca bolo nahradiť tie nepriehľadné časti, ktoré ľudský duch nedokáže preniknúť, ich ekvivalentmi v nehmotných častiach, teda vecami, ktoré si duch môže osvojiť.

Rozhodnúť sa na to nemyslieť znamenalo len na to ďalej myslieť a ďalej pre to trpieť.

Pri tejto duševnej bolesti ju však myseľ už samotným pripomínaním znova stvorila.

Človek sa totiž nemôže zmeniť, to znamená stať sa iným človekom, ak sa ďalej riadi pokynmi seba samého, ktorým už prestal byť.

Tak ako sa inteligentný človek nebojí, že ho za hlupáka budú považovať iní inteligentní ľudia, tak sa ani módny človek nebojí, že jeho spoločenskú hodnotu podcenia veľký gentleman, ale že ju podcenia buranskí a obyčajní ľudia.

Miesta, ktoré sme poznali, patria dnes už len do malého sveta priestoru, v ktorom si ich pre vlastné pohodlie zakresľujeme.

A navyše, aj z pohľadu čistého množstva nie sú v našom živote všetky dni rovnaké.

Aj z najjednoduchšieho a najrealistickejšieho hľadiska zaberajú krajiny, po ktorých túžime, v danej chvíli oveľa väčšie miesto v našom skutočnom živote než krajina, v ktorej sa práve nachádzame.

Naše záujmy v živote sú také mnohotvárne, že nie je nezvyčajné, keď sa pri jedinej príležitosti kladú základy šťastia, ktoré ešte neexistuje, súčasne so zhoršovaním žiaľu, ktorým ešte trpíme.