Marcel Proust

Skladajú sa z nekonečného množstva postupných lások, rozličných žiarlivostí, z ktorých je každá pomíjivá, hoci svojou neprerušovanou radou v nás vyvolávajú dojem kontinuity, ilúziu jednoty.

Čo si totiž myslíme, že je naša láska a naša žiarlivosť, nie je ani jedna z nich jednotná, súvislá a individuálna vášeň.

Zahyneme, ale za rukojemníkov máme tieto božské zajatkyne, ktoré budú nasledovať náš osud a deliť sa oň.

Keď prestanú ovládať naše šťastie, aké pokojné, aké ľahké a aké odvážne sa v ich prítomnosti staneme!

Ako často sa vyhliadka na budúce šťastie obetuje netrpezlivému trvaniu na okamžitom uspokojení!

Vášeň sa v nás prejavuje do takej miery ako dočasná a osobitná povaha, že nielenže nahradí našu bežnú povahu, ale vymaže aj znaky, podľa ktorých bolo možné túto povahu dovtedy rozpoznať.

Medzi všetkými spôsobmi, ktorými sa rodí láska, medzi všetkými činiteľmi, ktorí šíria tento blažený jed, je len málo takých účinných ako veľký nápor rozrušenia, ktorý tu a tam zalomcuje ľudským duchom.

Na nás samých pôsobia vlastné vášne len nepriamo, prostredníctvom našej predstavivosti, ktorá nahrádza naše skutočné, prvotné pohnútky inými, druhotnými, menej holými, a preto slušnejšími.

Práve preto, že je táto fyziognómia nová a zvláštna, nenachádzame v nej nijakú podobnosť s tým, čo sme zvyknutí nazývať talentom.

Veľmi pomaly spoznávame v osobitnej fyziognómii nového spisovateľa typ, ktorý je v našom múzeu všeobecných predstáv označený ako „veľký talent“.