Jaromír Nohavica

Všetko, čo vám dnes chcem povedať, je v mojich piesňach. Sú kronikou môjho života.

Kým tu budem, budem pre vás hrať.

Také tie jednoduché čisté vety, ktoré majú silu, pretože skutočne z niečoho vyrastajú. Preto mám rád ľudovú poéziu.

Mám rád všetky športy, ktoré existujú.

Žijeme na bezpečnom ostrove pokoja, mieru, úsmevov a stretnutí. Prajem si, aby to tak zostalo.

Rád si pripomínam dve výročia. Jedným je 17. november, deň, keď sa zlomilo niečo, čo bolo dlho nezlomné. Druhým je deň, keď som prestal piť. Bolo to v roku 1990. Nepijem a je to výborné.

Namiesto toho, aby ľudia oslávili radosť z toho, že žijú v demokratickej dobe, sa ten deň zneužíva na iné účely. Obrazne povedané, bolo by dobré mávať vlajkami od radosti nad tým, že sa niečo podarilo, nie búchať sa nimi po hlave.

Viac sa k tomu povedať nedá, pretože o piesňach sa nemá veľa rozprávať. Tie sa majú počúvať.

Všetky moje pesničky sú zo života. Hoci sú v niektorých rôzne štylizácie, ich základ je z toho, čo som stretol. Keď ich počúvam, je to, ako keby som si prezeral album svojich fotografií.

Túžba, tajomstvo a nepochopiteľnosť, to je základ milostných piesní. Nech má človek pätnásť alebo šesťdesiat rokov.