Jaromír Nohavica

Písať piesne ma baví od chvíle, keď som asi v trinástich dostal prvú gitaru. Neberiem to ako ťažkú prácu, ale ako zábavu.

Nedať sa.

Ak nenapíšem pieseň o tom, že hore nie je smrť, tak ma to nebude baviť.

Sám som bol udivený, aká nepochopiteľná je chémia piesne.

Páľte a kopírujte, živý koncert nevypálite a nenakopírujete.

Naše pohľady, úsmevy, vône, naše dotyky ti internet nijako nesprostredkuje, tam to objatie nie je.

Môžem sa mýliť, ale mám dojem, že všetci ľudia, dokonca aj veľkí grázli, majú v sebe zvyčajne akúsi zvláštnu potrebu dobra. Toho dobra, ktoré už dnes bežne nestretávaš a vlastne ani nerozdávaš, aby si nebol za naivného.

Som Čech, som hrdý Čech, som hrdý na to, že som Čech. Ale viem, naozaj viem, že bez Poliakov, bez Poľska, bez svojich poľských susedov by som nebol celý. Ďakujem mnohokrát, Poľsko.

Chľastať, decká, to je výborné. Ale nechľastať – ešte lepšie.

Všetko tu už bolo, je a bude. Svet nikdy nebude celkom v poriadku, svet je taký, aký je už tisíce rokov. A mení sa len kulisy.