Henri Poincaré

Fakty by boli neplodné, keby neexistovali mysle schopné medzi nimi vyberať, rozoznať tie, za ktorými sa niečo skrýva, a spoznať, čo sa skrýva, mysle, ktoré pod surovým faktom vnímajú dušu faktu.

Ale toto nezištné hľadanie pravdy pre jej vlastnú krásu je zdravé a je schopné urobiť človeka lepším.

Je to teda hľadanie tejto osobitnej krásy, zmysel pre harmóniu kozmu, čo nás vedie vyberať fakty najvhodnejšie na to, aby k tejto harmónii prispeli, tak ako umelec vyberá z čŕt svojho modelu tie, ktoré zdokonaľujú obraz a dávajú mu charakter a život.

Naopak, intelektuálna krása sama sebe stačí a práve kvôli nej, azda viac než pre budúce dobro ľudstva, sa vedec venuje dlhým a ťažkým prácam.

Vedec neskúma prírodu preto, že je užitočná; skúma ju preto, že ho teší, a teší ho preto, že je krásna.

Logika, ktorá jediná môže dať istotu, je nástrojom dôkazu; intuícia je nástrojom vynálezu.

Nesmieme si teda myslieť, že staromódne teórie boli neplodné a márne.

Ak sa však vedy ľudia boja, je to predovšetkým preto, že nám nemôže dať šťastie.

Zbierka faktov však nie je viac vedou než hŕba kameňov domom.

Každý jav, hoci drobný, má príčinu; a nekonečne mocná myseľ, nekonečne dobre informovaná o zákonoch prírody, by ho mohla predvídať od počiatku storočí.