Hannah Arendtová

Hlavnou charakteristikou každej udalosti je, že nebola predvídaná. Budúcnosť nepoznáme, ale všetci konajú do budúcnosti. Nikto nevie, čo robí, pretože budúcnosť sa robí, konanie robí „my“, a nie „ja“.

Ak vám všetci neustále klamú, dôsledkom nie je, že veríte lžiam, ale že už nikto neverí ničomu. A ľud, ktorý už nedokáže veriť ničomu, sa nemôže rozhodnúť. Je zbavený nielen schopnosti konať, ale aj schopnosti myslieť a súdiť. A s takým ľudom potom môžete robiť, čo chcete.

Keď už nemáme slobodnú tlač, môže sa stať čokoľvek. Totalitnej alebo akejkoľvek inej diktatúre umožňuje vládnuť to, že ľudia nie sú informovaní; ako môžete mať názor, ak nie ste informovaní?

Totalitarizmus začína pohŕdaním tým, čo máte. Druhým krokom je predstava: „Veci sa musia zmeniť – nech je to akokoľvek, čokoľvek je lepšie než to, čo máme.“

Kant tvrdil, že „považoval za nevyhnutné poprieť poznanie, aby urobil miesto pre vieru“, ale nevytvoril miesto pre vieru; vytvoril miesto pre myslenie, a nepoprel poznanie, ale oddelil poznanie od myslenia.

Očakávať, že pravda vzíde z myslenia, znamená zamieňať potrebu myslieť s túžbou vedieť.

Myslenie sa radikálne a samo pre seba sťahuje z tohto sveta a z jeho zjavnej povahy, kým veda ťaží z možného stiahnutia kvôli konkrétnym výsledkom.

Emócie, ktoré cítim, nie sú určené na to, aby sa ukazovali v nezmenenom stave, rovnako ako vnútorné orgány, ktorými žijeme.

Potreba rozumu nie je podnecovaná hľadaním pravdy, ale hľadaním zmyslu. A pravda a zmysel nie sú to isté.

Mohla by činnosť myslenia ako taká, zvyk skúmať všetko, čo sa práve stane alebo upúta pozornosť, bez ohľadu na výsledky a konkrétny obsah, patriť medzi podmienky, ktoré ľudí odrádzajú od páchania zla?