Franz Kafka

„Pýtaš sa ma na cestu?“ „Áno,“ povedal som, „lebo sám ju nemôžem nájsť.“ „Vzdaj to! Vzdaj to!“ povedal a prudko sa odvrátil, ako niekto, kto chce zostať sám so svojím smiechom.

Kým máš v papuli jedlo, máš na chvíľu vyriešené všetky otázky.

Sme možno strateným pokolením, ale sme menej vinní než tie predošlé.

Celé poznanie, súhrn všetkých otázok a všetkých odpovedí, je obsiahnuté v psovi.

Pretože som nenašiel jedlo, ktoré by mi chutilo. Keby som ho našiel, ver mi, nerobil by som žiadne cirkusy a nacpal by som sa ako ty či ktokoľvek iný.

Bojovať proti tomuto nepochopeniu, proti celému svetu nepochopenia, bolo nemožné.

Bola to svojím spôsobom najhlúpejšia lož, akú kedy vymyslela ľahostajnosť a vrodená zloba, veď to nebol hladujúci umelec, kto podvádzal, ten pracoval čestne, to svet ho okrádal o jeho odmenu.

Áno, aj samotné spomínanie je smutné, o čo smutnejší je však jeho predmet!

Všetko, čo hovoríš, je nudné a nezrozumiteľné, no to samo osebe ešte neznamená, že to nie je pravda.

Ktosi povedal: Prečo sa tak zdráhaš? Keby si sa len riadil podobenstvami, sám by si sa stal podobenstvom, a tak by si sa zbavil všetkých svojich každodenných starostí. Druhý povedal: Stavím sa, že aj toto je podobenstvo. Prvý povedal: Vyhral si. Druhý povedal: Ale bohužiaľ len v podobenstve. Prvý povedal: Nie, v skutočnosti; v podobenstve si prehral.