Daniel H. Pink

Právnici čelia veľkým nárokom, no majú pomerne malý „rozhodovací priestor“. Behaviorálni vedci týmto pojmom označujú možnosti voľby, ktoré človek má alebo si myslí, že má. V istom zmysle je to len iný spôsob, ako opísať autonómiu – a právnici bývajú zamračení a nevrlí práve preto, že jej majú málo.

Základové ľútosti znejú takto: keby som len bol tú prácu odviedol.

99 percent z nás nedokáže robiť viacero vecí naraz.

Prispievateľov do open source projektov nikto „nemanažuje“.

Prečo je vreckové pre deti dobré: mať trochu vlastných peňazí a rozhodovať o tom, ako ich ušetriť či minúť, dáva deťom istú mieru samostatnosti a učí ich zodpovednosti. Prečo sú domáce povinnosti pre deti dobré: ukazujú im, že rodina stojí na vzájomných záväzkoch a že si jej členovia majú pomáhať. A prečo nie je dobré spájať vreckové s domácimi povinnosťami: keď rodičia naviažu peniaze na splnenie povinností, zmenia vreckové na odmenu typu „ak-tak“. Deťom to vyšle jasný – a jasne mylný – odkaz: bez platby by žiadne sebavedomé dieťa neprestrelo stôl, nevynieslo smeti ani si neustlalo posteľ. Mravný a rodinný záväzok sa tak mení na obyčajnú obchodnú transakciu – a deti sa naučia, že jediný dôvod urobiť niečo pre rodinu je dostať za to zaplatené.

Ciele môžu v organizáciách spôsobovať systematické problémy – zúžené videnie, neetické správanie, väčšie riskovanie, menšiu spoluprácu a slabšiu vnútornú motiváciu. So stanovovaním cieľov vo svojej organizácii preto zaobchádzaj obozretne.

To, čo dnes človek v práci robí, musí prekračovať hranice jednotlivých funkcií. Dizajnéri analyzujú. Analytici navrhujú. Marketéri tvoria. Tvorcovia robia marketing.

Predaj a divadlo majú veľa spoločného. Oboje si vyžaduje odvahu. Predajcovia zdvihnú telefón a volajú cudzím ľuďom; herci vyjdú na javisko pred ne. Oboje pozývajú odmietnutie – u predajcov zabuchnuté dvere, ignorované hovory a kopu „nie“, u hercov neúspešný konkurz, ľahostajné publikum, drvivú recenziu. A oboje sa vyvíjali po podobnej dráhe.

Rob výborné chyby. Priveľa ľudí trávi čas tým, že sa chybám vyhýba. Tak veľmi sa boja pomýliť sa a zlyhať, že sa nikdy o nič nepokúsia – čo znamená, že nikdy nič nedokážu. Sústredia sa na to, ako sa vyhnúť neúspechu. Lenže to je mizerná cesta k úspechu. Najúspešnejší ľudia robia veľkolepé chyby – obrovské, hlučné omyly! Prečo? Snažia sa dosiahnuť niečo veľké, a zakaždým, keď urobia chybu, sú o kúsok lepší a bližšie k dokonalosti. Robiť chyby sa zdá byť riskantné. Aj je. No riskantnejšie je nerobiť ich vôbec. Nehovorím tu o náhodných, hlúpych, nepremyslených omyloch. Hovorím o dobrých chybách. Tie pramenia z vysokých ambícií, zo snahy urobiť niečo, čo pred tebou nikto nedokázal.

Budúcnosť patrí celkom inému typu ľudí s celkom iným typom mysle – tvorcom a empatickým ľuďom, tým, čo rozpoznávajú súvislosti a hľadajú zmysel.