Brené Brown

Ochota ukázať sa nás mení. Robí nás to zakaždým o čosi odvážnejšími.

Duchovnosť znamená rozpoznať a oslavovať to, že sme všetci nerozlučne spojení mocou väčšou než sme my všetci, a že naše spojenie s touto mocou a jeden s druhým je zakotvené v láske a súcite. Praktizovanie duchovnosti prináša do nášho života perspektívu, zmysel a účel.

Naše príbehy nie sú určené pre každého. Počuť ich je výsada a mali by sme si vždy položiť otázku, skôr než sa podelíme: „Kto si zaslúžil právo počuť môj príbeh?“ Ak máme vo svojom živote jedného alebo dvoch ľudí, ktorí si s nami dokážu sadnúť a vytvoriť priestor pre naše príbehy hanby a milovať nás pre naše silné stránky aj zápasy, máme neuveriteľné šťastie.

Zostať zraniteľný je riziko, ktoré musíme podstúpiť, ak chceme zažiť spojenie.

To, čo odlišuje výsadu od nároku, je vďačnosť.

Nostalgia je tiež nebezpečnou formou porovnávania. Zamysli sa nad tým, ako často porovnávame svoj život so spomienkou, ktorú nostalgia tak dôkladne poupravovala, že v skutočnosti nikdy neexistovala.

Teraz vidím, že vlastniť svoj príbeh a milovať sa cez tento proces je tou najodvážnejšou vecou, akú kedy urobíme.

Nedokonalosti nie sú nedostatky; sú pripomienkou, že sme v tom všetci spolu.

Milovať niekoho vášnivo, veriť v niečo celým svojím srdcom, osláviť prchavý okamih, naplno sa zapojiť do života, ktorý neprichádza so zárukami – to všetko sú riziká, ktoré zahŕňajú zraniteľnosť a často bolesť. No učím sa, že rozpoznať a prijať nepohodlie zraniteľnosti nás učí, ako žiť s radosťou, vďačnosťou a milosťou.

Zdravé úsilie je zamerané na seba: „Ako sa môžem zlepšiť?“ Perfekcionizmus je zameraný na druhých: „Čo si o mne pomyslia?“