Boethius

A bohatstvo často uškodilo tým, čo ho vlastnili, lebo najhorší ľudia, o to chamtivejší pre svoju zlobu, pokladajú len seba za hodných vlastniť všetko zlato a drahokamy sveta.

Človek je totiž ustrojený tak, že ostatné veci prevyšuje len vtedy, keď pozná sám seba; ale klesne pod zvieratá, ak toto sebapoznanie stratí.

A ak sú krásne vo svojej vlastnej prirodzenosti, čo je ti do toho?

Ak sa však uspokojíš s tým, čo ti prirodzenosť potrebuje, nemusíš sa utiekať k darom šťastia.

Nech je ich lesk akokoľvek výnimočný, pamätaj, že žiariace svetlo je v drahokamoch, nie v človeku.

A keby sa všetky peniaze sveta nahromadili v rukách jedného človeka, všetci ostatní by zchudobneli.

Ak to vie, musí sa báť, že stratí šťastie, o ktorom verí, že sa dá stratiť.

Také nepatrné maličkosti pripravujú aj najšťastnejších o dokonalé šťastie!

Iný vyniká šľachtou, no pre tiesne chudoby by radšej zostal v neznámosti.

Myslíš, že je v ľudských záležitostiach nejaká stálosť, keď sám človek mizne v rýchlom behu času?