Andy Warhol

Prečo si ľudia myslia, že umelci sú niečím výnimoční? Je to len ďalšia práca.

Scenáre ma nudia. Je oveľa vzrušujúcejšie nevedieť, čo sa stane. Nemyslím si, že zápletka je dôležitá. Ak sledujete film o dvoch ľuďoch, ktorí sa rozprávajú, môžete si ho pozerať znova a znova bez toho, aby vás to nudilo.

Boli by ste prekvapení, koľko ľudí by si chcelo zavesiť elektrické kreslo na stenu obývačky. Najmä ak by farba pozadia ladila so závesmi.

V budúcnosti bude každý na celom svete slávny pätnásť minút.

Vidím všetko takto – ako povrch vecí, akési mentálne Braillovo písmo. Len prechádzam rukami po povrchu vecí.

Ak chcete vedieť všetko o Andym Warholovi, stačí sa pozrieť na povrch – mojich obrazov, filmov aj mňa samého, a tam som. Za tým nič nie je.

Považujem sa za amerického umelca: mám to tu rád. Cítim, že vo svojom umení reprezentujem USA, ale nie som spoločenský kritik. Tie veci maľujem preto, lebo sú to veci, ktoré poznám najlepšie. Nesnažím sa nijako kritizovať USA, ani odhaľovať akúkoľvek škaredosť. Som len čistý umelec, myslím.

Myslím, že to začalo veľkým obrázkom leteckej havárie na titulnej strane novín: „129 MŔTVYCH". Vtedy som si uvedomil, že všetko, čo som robil, muselo byť o smrti. Bolo to na Vianoce alebo v Deň práce – sviatok – a zakaždým, keď ste zapli rádio, hovorili niečo ako „4 milióny ľudí zomrú". Toto to spustilo. Ale keď vidíte desivý obrázok znova a znova, v skutočnosti to už nemá žiadny účinok.

Ak umelec už nedokáže tvoriť ďalej, mal by jednoducho prestať; a umelec by mal byť schopný zmeniť svoj štýl bez pocitu viny.

Existujú milióny hercov. Všetci sú celkom dobrí. A koľko je maliarov? Milióny maliarov, tiež všetci celkom dobrí. Ako môžete povedať, že jeden štýl je lepší než druhý? Človek by mal byť schopný stať sa budúci týždeň abstraktným expresionistom, popartistom alebo realistom, bez pocitu, že sa niečoho vzdáva.