Alfie Kohn

Deti, ktorým dávame silu, sú v najlepšej pozícii konštruktívne zvládať okolnosti, ktoré ich tejto sily zbavujú. A my ako rodičia sme v najlepšej pozícii dať im túto silu – pokiaľ sme ochotní obmedziť svoju moc nad nimi.

Bežnejšie je prehliadať epidémiu trestajúcej výchovy a namiesto toho sa sústrediť na ojedinelé príklady zhovievavosti – niekedy až do tej miery, že vyhlásime za rozmaznanú celú generáciu.

Každá hodina, ktorú učitelia strávia prípravou detí na úspech v štandardizovaných testoch – aj keď sa táto investícia vyplatí – je hodina, ktorá sa nevenovala tomu, aby sa z detí stali kritickí, zvedaví a tvoriví mysliaci ľudia.

Zo žiakov sa stanú dobrí čitatelia, keď budú čítať viac. Budú čítať viac, keď ich čítanie bude baviť. Bude ich baviť, keď ich bude baviť to, čo čítajú. A to, čo čítajú, ich bude baviť vtedy, keď si to budú môcť vybrať sami a ponoriť sa do toho po svojom.

Keď je vždy prítomná bezpodmienečná láska a skutočné nadšenie, „výborne!" nie je potrebné; keď chýbajú, „výborne!" nepomôže.

Moja rada znie: zámerne sa svojmu dieťaťu za niečo ospravedlňujte aspoň dvakrát mesačne. Prečo práve dvakrát mesačne? Neviem. Jednoducho mi to príde tak akurát.

Historici ukázali, že rodičia v stredoveku sa o svoje deti báli rovnako ako my dnes, a v devätnástom storočí už existujú doklady o mrežiach na oknách, ktoré mali chrániť malé deti pred pádom, ako aj o vodiacich šnúrkach, aby sa deti pri prechádzkach nezatúlali.

Znepokojujúca pravda je, že odmeny a tresty vôbec nie sú protikladmi – sú to dve strany tej istej mince. A za túto mincu sa toho veľa nekúpi.

Nehovor ďakujem preto, že sa bojíš, že sa nahnevám, ak to nepovieš – to je hrozný dôvod. Nehovor ďakujem preto, že je to slušné – to sotva je nejaký dôvod. Povedz ďakujem kvôli tomu, aký to má vplyv na ľudí, ktorým ďakuješ.

Niekedy alternatívou k čiernej a bielej nie je sivá – je to napríklad oranžová.