Aleksandr Solženicyn

Mýlili sa a vždy sa budú mýliť tí, čo veštia, že umenie sa rozpadne, že prežije svoje formy a zomrie. Zomrieme my – umenie zostane.

Beda národu, ktorého literatúru preruší násilie. Nejde len o zásah do slobody tlače, ale o zapečatenie srdca národa, o vyrezanie jeho pamäti.

Diela umenia, ktoré vyčerpali pravdu a podali nám ju ako živú silu, si nás podmaňujú, a nikto ich už nikdy, ani v budúcich vekoch, nevyvráti.

Človeka nemožno viesť priamo k šťastiu, lebo aj šťastie je iba modlou trhoviska. Treba ho viesť k vzájomnej náklonnosti. Aj dravec požierajúci svoju korisť môže byť šťastný, no iba človek dokáže cítiť náklonnosť k druhému, a to je najvyššie, k čomu môže dospieť.

Aj svedomie nám bolo dané len jedno jediné.

Mať vo svojej krajine veľkého spisovateľa je ako mať druhú vládu. Preto žiadny režim nikdy nemiloval veľkých spisovateľov, iba tých malých.

Máš moc nad človekom len dovtedy, kým mu nevezmeš úplne všetko. Keď ho obereš o všetko, prestáva byť v tvojej moci – je znova slobodný.

Zotrite prach z hodín. Vaše hodinky sa oneskorujú. Roztiahnite ťažké závesy, ktoré sú vám také drahé – ani netušíte, že vonku sa už rozvidnelo.

Spravodlivosť je svedomie – nie osobné svedomie, ale svedomie celého ľudstva. Tí, čo jasne rozoznávajú hlas vlastného svedomia, zvyčajne rozoznávajú aj hlas spravodlivosti.

Som si, samozrejme, istý, že svoje poslanie spisovateľa splním za každých okolností – spoza hrobu ešte úspešnejšie a nezvratnejšie než za svojho života. Nikto nedokáže zahradiť cestu pravde a v jej prospech som pripravený prijať aj smrť.