Aleksandr Solženicyn

Ideológia – to je to, čo dodáva zlému konaniu dlho hľadané ospravedlnenie.

Jednoduchý krok jednoduchého odvážneho človeka je neúčastniť sa na lži, nepodporovať klamné konanie.

Násilie nikdy nežije samo a nedokáže žiť samo: je nevyhnutne prepletené s lžou. Kto raz vyhlásil násilie za svoju metódu, musí si nevyhnutne zvoliť lož za svoju zásadu.

Spisovateľ nie je nezaujatým sudcom svojich krajanov a súčasníkov – je spolupáchateľom všetkého zla, ktoré sa pácha v jeho vlastnej krajine alebo jeho krajanmi.

Jediná záchrana ľudstva spočíva v tom, že si každý bude všímať všetko, čo sa deje – že národy Východu sa budú živo zaujímať o to, čo si myslia na Západe, a národy Západu o to, čo sa deje na Východe.

Dielo umenia nesie v sebe svoje vlastné overenie: vymyslené alebo naťahované koncepcie neobstoja v obraze, všetky sa zrútia, pôsobia chorľavo a bledo a nikoho nepresvedčia.

Nie všetko má meno. Niektoré veci vedú za hranice slov. Umenie rozpaľuje aj zamrznutú, stemnelú dušu k vysokému duchovnému zážitku.

Umelec, ktorý uznáva vyššiu moc nad sebou, rád slúži ako pokorný učeň pod Božím nebom.

Umenie nie je poškvrnené naším pričinením, ani sa tým nevzďaľuje od svojej pravej podstaty, ale pri každej príležitosti a použití nám odovzdáva čiastku svojho tajomného vnútorného svetla.

Násilie, čoraz menej v rozpakoch pred hranicami, ktoré mu kládli stáročia zákonnosti, si opovážlivo a víťazoslávne razí cestu celým svetom. Svet zaplavuje nehanebné presvedčenie, že moc dokáže všetko a spravodlivosť nič.