Aleksandr Solženicyn

Nedotknuté dychom Boha, neobmedzené ľudským svedomím, sú kapitalizmus aj socializmus odpudivé.

Z komunizmu vychádzame veľmi nešťastným a neobratným spôsobom. Bolo by ťažké navrhnúť horšiu cestu von z komunizmu, než je tá, ktorou sme sa vydali.

Hodiny komunizmu prestali biť. No jeho betónová stavba ešte nespadla. Preto sa namiesto oslobodenia musíme najprv snažiť zachrániť pred tým, aby nás jej trosky nezasypali.

Náš pozemský život nie je ničím iným než prechodnou etapou na ceste k niečomu vyššiemu, a nesmieme klopýtnuť a padnúť, ani sa zbytočne zdržiavať na jednom stupni rebríka.

Pojmy dobra a zla boli po stáročia zosmiešňované a vytisnuté z bežného používania, nahradené politickými či triednymi hľadiskami krátkodobej platnosti. Stalo sa trápnym tvrdiť, že zlo sídli v ľudskom srdci skôr, než vstúpi do politického systému.

Nech je komunizmus akokoľvek strašidelne obrnený tankami a raketami, je odsúdený nikdy nepremôcť kresťanstvo.

Ľudia zabudli na Boha, preto sa to všetko stalo.

A predsa tisícročná viera nášho národa nebola zničená; zostáva tým najvznešenejším, najdrahším darom, aký naše vedomie dokáže dosiahnuť.

Naši ľudia boli odsúdení žiť celé desaťročia v tejto temnej a nemej pustatine, tápajúc si cestu k Bohu metódou pokusov a omylov.

Pre nás v Rusku je komunizmus mŕtvym psom, no pre mnohých na Západe je to ešte stále živý lev.