Abraham Maslow

Teória motivácie nie je totožná s teóriou správania. Motivácie sú len jednou z tried faktorov, ktoré určujú správanie.

Už sa nemôžeme spoliehať na tradíciu, konsenzus, kultúrne zvyky ani jednomyseľnú vieru, aby nám dávali hodnoty. Tieto všeobecne uznávané tradície sú preč. Vlastne sme sa na tradíciu nikdy nemali spoliehať - jej zlyhania to už dávno dokázali každému; nikdy nebola pevným základom. Príliš ľahko ju zničila pravda, čestnosť, fakty, veda, jednoduché a pragmatické historické zlyhanie.

Ako vždy, dichotomizovanie patologizuje (a patológia dichotomizuje).

Človek, ktorý ešte nič nezdolal, nevydržal a nezvíťazil, naďalej pochybuje, či by to vôbec dokázal. Platí to nielen pre vonkajšie nebezpečenstvá, ale aj pre schopnosť ovládať a odkladať vlastné popudy, a teda sa ich nebáť.

Zhrnuté, z tohto pohľadu možno povedať, že existujú dve „náboženstvá" ľudstva - tí, čo prežívajú vrcholné zážitky, a tí, čo ich nemajú. Teda tí, ktorí majú súkromné, osobné, presahujúce, hlboko náboženské zážitky ľahko a často a prijímajú ich a využívajú, a na druhej strane tí, ktorí ich nikdy nemali, alebo ich potláčajú či popierajú, a preto ich nemôžu využiť pre vlastnú terapiu, osobný rast či osobné naplnenie.

Verím, že ďalšou úlohou, ktorú treba splniť, kým budeme mať lepší svet, je vytvorenie humanistickej a transpersonálnej psychológie zla - napísanej zo súcitu a lásky k ľudskej prirodzenosti, nie z odporu k nej alebo z beznádeje.

Empirickým faktom je, že sebarealizovaní ľudia, naši najlepší „zažívatelia", sú zároveň naši najsúcitnejší ľudia, veľkí zlepšovatelia a reformátori spoločnosti, naši najúčinnejší bojovníci proti nespravodlivosti, nerovnosti, otroctvu, krutosti a vykorisťovaniu (a zároveň aj najlepší bojovníci za excelentnosť, účinnosť a kompetenciu). A je čoraz jasnejšie, že naši najlepší „pomocníci" sú tí najplnšie ľudskí ľudia. To, čo by som nazval bódhisattvovskou cestou, je spojením osobného zdokonaľovania a spoločenskej horlivosti - najlepší spôsob, ako sa stať lepším „pomocníkom", je stať sa lepším človekom. Jedným z nevyhnutných spôsobov, ako sa stať lepším človekom, je pritom pomáhať druhým. Takže človek môže a musí robiť oboje naraz.

Každá doba okrem tej našej mala svoj vzor, svoj ideál. Naša kultúra sa vzdala všetkých - svätca, hrdinu, gentlemana, rytiera, mystika. Zostal nám len dobre prispôsobený človek bez problémov - veľmi bledá a pochybná náhrada.

Ľudské potreby sa usporadúvajú do hierarchií podľa naliehavosti. To znamená, že vznik jednej potreby zvyčajne závisí od predchádzajúceho uspokojenia inej, naliehavejšej potreby. Človek je bytosť, ktorá neustále po niečom túži. A žiadnu potrebu či pud nemožno posudzovať izolovane - každý pud súvisí s mierou uspokojenia či neuspokojenia ostatných pudov.

Poznanie a konanie sú, ako sa všetci zhodujú, veľmi úzko späté. Ja idem ešte ďalej a som presvedčený, že poznanie a konanie sú v sokratovskom zmysle často synonymné, dokonca totožné. Tam, kde poznáme plne a úplne, primerané konanie nasleduje automaticky a reflexívne. Voľby sa potom robia bez konfliktu a s plnou spontánnosťou.