„Neviem, komu vlastne patria správy. V hlave mi vždy znie, že ak sa vaše meno objaví v…“

Všetky tieto veci vyvolávajú otázku komunikácie vedeckých poznatkov verejnosti. Stáva sa priemysel sitom, cez ktoré sa musia filtrovať fakty, takže tvrdé, nepríjemné pravdy sa zadržiavajú a prepúšťajú sa len neškodné drobty?

Čo to znamená, keď vidíme výbor zriadený na údajne nestranné posúdenie situácie a potom zistíme, že výbor je prepojený s tým istým priemyslom, o ktorého zisky ide?

Kdyby večerní vydání přineslo depeši, že právě nastal konec světa, přinese také sdělení, že Malá Strana trpí nedostatkem veřejných záchodků a že je třeba neprodlené nápravy.

Informácie áno, ale preverené a vyvážené. Paniku možno vyvolať nielen šírením poplašnej správy o banke, ale aj o epidémii. Keď to potom uvádza na pravú mieru odborník, ľudia mu už neveria. Sú príliš leniví na to, aby sa pokúsili o svoj vlastný názor.

Richard by o tomto napísal, o pravidle západnej žurnalistiky: sto mŕtvych čiernych ľudí sa rovná jednému mŕtvemu bielemu človeku.

Dosť často sa tiež stáva, že politici v skutočnosti nehovoria jeden s druhým, ale iba s tieňom toho druhého, ako sa javí v médiách.