Úzkosť možno prirovnať k závratu. Ten, koho oko náhodou pohliadne dolu do zívajúcej priepasti, dostane závrat. No aká je toho príčina? Rovnako je v jeho vlastnom oku, ako v priepasti — veď stačilo, aby sa nebol pozrel dolu. Preto je úzkosť závratom slobody, ktorý sa objavuje vtedy, keď duch chce ustanoviť syntézu a sloboda pohliadne dolu do svojej vlastnej možnosti, chytajúc sa konečnosti, aby sa oň oprela. Sloboda podľahne závratu. Ďalej za tento bod psychológia nemôže a ani nechce ísť. V tom istom okamihu sa všetko zmení, a sloboda, keď sa opäť pozdvihne, vidí, že je vinná. Medzi týmito dvoma okamihmi leží skok, ktorý nevysvetlila a ani nemôže vysvetliť nijaká veda. Ten, kto sa previní v úzkosti, previní sa takou nejednoznačnou vinou, akú je vôbec možné mať.