„V šesťdesiatych rokoch sa hľadala ľudská tvár zverského režimu, ale, žiaľ, takýto režim…“

Vtedajší systém mi zakazoval byť pri vyjednávaní o zmluvách. Smel som prísť len na konci a povedať: Teším sa na vystúpenie. Ale o sumách a honorároch som sa nedozvedel nič.

Pred každou cestou som s otcom rozobral auto zo strachu, že mi tam niekto niečo nastražil a na hraniciach ma zatknú.

V škole ma učiteľka nechala zbiť najsilnejším chlapcom v triede, pretože som nechcel vstúpiť do Pionierov. A vtedy som začal premýšľať.

Raz k nám prišli celkom neznámi páni a krompáčmi a kladivami rozbili tie krásne ofsetové a hlbotlačové stroje, hovorilo sa tomu likvidácia podniku.

Tu mi komunisti hovorili, čo si mám myslieť, čo hovoriť, ako ďalej premýšľať; v Amerike niečo také neexistuje, ale zasa je tam tlak peňazí. To je ale stále lepšie než ideológia.

Od svojich piatich rokov, keď zavreli môjho otca, som antikomunista.