„Hleď, bratře, budeme léta tak sedět a mluvit o maličkostech, o věcech denních a…“

Dieťa treba dlho kŕmiť, kým začne niečo vyžadovať. Priateľa treba dlho pestovať, kým si začne pýtať svoj podiel priateľstva.

Bola to len líška podobná státisícom iných. Ale urobil som si z nej priateľa a teraz je jedinečná na svete.

Navždy zodpovedáš za to, čo si skrotil.

My súčasníci mali by sme sa nazývať dôverníkmi: všetci sa strašne poznáme, trojnásobne, stonásobne, z každodenných diskusií, z poézie, karát, klebiet, rečí, z plánov, z toho, čo sa nám žiada, i z toho, ako sme sa jeden druhému prejedli. Dôverne sa poznáme, poznáme sa predovšetkým podľa slabostí a zo slabostí. Ako sa zdá, vzájomná slabosť nás viaže k sebe putom najmocnejším.

Toto je skutočný a jediný dôvod priateľstva: poskytnúť zrkadlo, aby si druhý mohol prezerať svoj obraz z minulosti, ktorý by bez večného tárania spomienok medzi kamarátmi dávno zmizol.

Nič mi nie je odpornejšie ako bratské city založené na spoločnej podlosti, ktorú ľudia vidia jeden na druhom.