„Nie je to pokrok, proti ktorému namietame; naopak, lichotíme si, že sme najpokrokovejší…“

Pokrok by mal znamenať, že vždy kráčame k Novému Jeruzalemu.

Pokrok je metafora z obyčajnej chôdze po ceste — veľmi pravdepodobne zlou cestou.

Jediný zrozumiteľný zmysel, aký môže mať pokrok alebo postup u ľudí, je ten, že máme určitú víziu a chceme podľa nej urobiť celý svet.

Myšlienka zdokonaliteľnosti je preto stará ako svet; rovnosť ju nevyvolala, hoci jej dodala nový charakter.

Je to ako na jar, v tomto čase prechodu, keď sa starý poriadok myšlienok celkom nerozpadol a nový si ešte nezískal pevné miesto.

Tento prechod z jednej organizácie života do druhej sa nedeje po stupňoch ako piesok v presýpacích hodinách zrnko po zrnku.