Medzi labuťami niet takej, ktorú by sme volali najmenšou, ani najväčšou.
Z rozdielov môže vzísť posilnenie dvoch dôležitých hodnôt. Jednou je tolerancia a druhou uvedomenie, že ľudia, ktorí nesúhlasia v tom, čo im je drahé, môžu naozaj spolu žiť v láske a úcte.
Skutočné vyjednávanie nastáva vtedy, keď sa obe strany navzájom rešpektujú, rešpektujú svoje stanoviská a vstupujú do diskusie pozitívne. Ak si pevne odhodlaný, že tvoje riešenie, a len tvoje riešenie, je to správne – a v prípade potreby ho vnútiš druhej strane –, nie je to vyjednávanie; je to diktatúra.
Politická korektnosť je najnovšia forma intolerancie v Amerike a je obzvlášť zákerná, pretože sa maskuje ako tolerancia. Prezentuje sa ako férovosť, no pokúša sa obmedziť a kontrolovať jazyk ľudí prísnymi kódexmi a rigidnými pravidlami. Nie som si istý, že takto sa bojuje proti diskriminácii.
Nie je naším cieľom stať sa jeden druhým; je ním navzájom sa spoznať, naučiť sa vidieť druhého a ctiť ho takého, aký je: každý protiklad a doplnok toho druhého.
Ľudia vravia, že sme voči sebe hrozne neúprimní. Keby sme boli rezignovali, že sa raz porozumieme, bolo by to jednoduché. Ohradili by sme sa voči sebe zásadami, predsudkami, zaujali by sme voči sebe nepriateľské postoje: Koniec. A dosť. Najjednoduchšie je vyvraždiť sa navzájom. Zo slabosti alebo nádeje zostávame voči sebe nerozhodní. Mne práve tak ako Matajovi tanie v mysli márna nádej: Nemožno brať život nikomu, i keď s ním máme a až do smrti budeme mať ťažkosti. Moje a práve tak Matajove ťažkosti pramenia z nádeje, že človeka predsa len možno prevychovať, ako sa vraví, preformovať, predsa len preinačiť.