„Ľudia si len zriedka vyberajú veci v absolútnych hodnotách. Nemáme vnútorný merač…“

Raz som počul veliteľa letectva hovoriť svojim pilotom, že každú sekundu robia rozhodnutie - buď zmeniť kurz, alebo ostať na súčasnom kurze - a že by mali o svojom konaní vždy rozmýšľať ako o aktívnych rozhodnutiach. Problém je, že len málokto z nás takto o svojich rozhodnutiach premýšľa. Sťahovanie, svadbu, zmenu zamestnania - to považujeme za rozhodnutia. No zotrvanie na tom istom mieste, zostať slobodný, ostať v tej istej práci - to za rozhodnutia väčšinou nepovažujeme, aspoň nie v rovnakej miere.

Na mnohé otázky neexistujú jednoznačné odpovede. Čo skutočne rozhodovalo, bol váš myšlienkový proces.

Každý deň som potreboval Boha, aby som sa ubránil záplave myšlienok.

Povinnosťou ľudského rozumu je pochopiť, že existujú veci, ktoré nemôže pochopiť, a aké sú to veci. Ľudský rozum sa nízko zaoberal iba samotným chápaním, no keby si dal tú námahu a zároveň pochopil sám seba, musel by nevyhnutne dospieť k paradoxu.

Pomalá chápavosť teda ešte nemusí byť znakom slabého rozumu. Ten, kto je pohotový v abstrakciách, nebýva vždy hlboký, často je iba veľmi povrchný.

Je totiž krajne absurdné očakávať od rozumu osvietenie, a pritom mu vopred predpisovať, na ktorú stranu sa má prikloniť.