Brian Greene

Kvôli kvantovej neurčitosti je prázdny priestor zaplnený kvantovým dianím.

Princíp neurčitosti nám hovorí, že vesmír je pri skúmaní na čoraz menších vzdialenostiach a v čoraz kratších časových škálach frenetickým miestom.

Nikdy by ste nemali byť prekvapení ani cítiť potrebu vysvetľovať, prečo je akýkoľvek fyzikálny systém vo vysokoentropickom stave.

Ako sme videli, v kvantovej mechanike je normou neurčitá, rozmazaná, hybridná realita pozostávajúca z mnohých prameňov, ktorá sa kryštalizuje do známejšej, určitej reality, až keď sa vykoná vhodné pozorovanie.

Ak cestujete časom do minulosti, nemôžete ju zmeniť o nič viac, než môžete zmeniť hodnotu čísla pí. Ak cestujete do minulosti, ste, budete a vždy ste boli súčasťou minulosti, tej istej minulosti, ktorá vedie k vášmu cestovaniu do nej.

Každý okamih - každá udalosť alebo dianie - existuje, tak ako existuje každý bod v priestore. Okamihy sa nerozžiarujú na chvíľu, keď ich osvetlí „reflektor“ pozorovateľovej prítomnosti; tento obraz dobre zodpovedá našej intuícii, ale neobstojí pri logickej analýze. Namiesto toho: raz osvetlený, vždy osvetlený. Okamihy sa nemenia. Okamihy sú.

Rovnice sú ľahostajné k domnelej slobode ľudskej vôle. Niektorí to chápu tak, že v klasickom vesmíre by bola slobodná vôľa ilúziou. Ste zložení zo súboru častíc, takže ak by zákony klasickej fyziky mohli určiť všetko o vašich časticiach v ktoromkoľvek okamihu - kde by boli, ako by sa pohybovali a tak ďalej -, vaša schopnosť vôľou určovať vlastné konanie by sa javila ako úplne narušená.

V Platónovom podobenstve o jaskyni sú naše zmysly oboznámené len so sploštenou, zmenšenou verziou pravej, bohatšie štruktúrovanej reality. Maldacenov sploštený svet je celkom iný. Ďaleko od toho, aby bol zmenšený, rozpráva celý príbeh. Je to hlboko odlišný príbeh od toho, na aký sme zvyknutí. Ale jeho sploštený svet môže byť primárnym rozprávačom.

V diaľavách nekonečného kozmu je galaxia, ktorá vyzerá presne ako Mliečna dráha, so slnečnou sústavou, ktorá je verným obrazom našej, s planétou, ktorá je dvojníkom Zeme, s domom, ktorý sa nedá odlíšiť od vášho, obývaným niekým, kto vyzerá presne ako vy a kto práve teraz číta túto knihu a predstavuje si vás, ako vo vzdialenej galaxii práve dočítate koniec tejto vety.

A keďže podľa teórie veľkého tresku je tresk to, čo sa malo stať na začiatku, veľký tresk tresk vynecháva. Nehovorí nám nič o tom, čo tresklo, prečo to tresklo, ako to tresklo, ani - úprimne - o tom, či to vôbec niekedy tresklo.